Substack, takto sa to nerobí do psej matere

Takže takto: pol roka som tam fungovala v dobrej viere. Tvorila som, písala, budovala niečo, čo malo zmysel — s pocitom, že to má čitateľov, že to niekam ide. A potom zrazu stopka. Bez varovania, bez kontextu, bez vysvetlenia. Jedno rozhodnutie, jeden klik, hotovo.

Odvolanie som samozrejme poslala, ale ak je pravda, že o všetkom rozhoduje jeden admin, tak sa bavíme o „platforme“, ktorá sa rada tvári ako priestor pre slobodných autorov, no v realite funguje presne opačne. Centralizovane, netransparentne a bez akejkoľvek zodpovednosti voči tvorcom.

Je trochu ironické, ako nadšene privítali exodus z Tumblru, Pinterestu a Instagramu. Kreatívci, raw obsah, autenticita — to všetko zrazu bolo cool. Až do momentu, kým niekto tú autenticitu berie vážne. Vtedy sa z nej stáva problém. Nie preto, že by porušovala pravidlá, ale preto, že je nepohodlná.

A možno je to moja chyba. Možno naozaj neviem hrať tú hru „buď osobná, ale nie príliš“. „Úprimná, ale bezpečná“. Lenže ak je hranica tajná a pravidlá sa dozviete až spätne — vlastne sa ich nedozviete nikdy — tak to nie je moderácia, ale náhodný výber.

Ak je toto štandard, tak potom Substack nie je decentralizovaný priestor pre autorov, ale len ďalšia platforma, ktorá si berie to najlepšie z kreativity a necháva autorov bez vysvetlenia zmiznúť. A úprimne? To nie je budúcnosť, ktorej by som chcela veriť.