Kluk začne šoustat nevlastní sestru ve spánku!

Kluk začne šoustat nevlastní sestru ve spánku!

OBED S GABOM

„Dobre, ja nemám nič proti tomu,“ súhlasil
Gabo s pozvaním na obed. „Len mi nesmiete klásť tie otázky.“

Romana mu nežne položila ruku na plece.

„Sľubujem.“

Keď sedeli, vyložila mu karty na stôl.

„Ja vás milujem.“

Nenápadne mu položila bosé nohy na jeho
chodidlá.

„Ale to vám asi hovorí každá.“

Gabo zrospačitel.

„Nie, každá nie.“

To ju položilo.

„Fakt nie?“

Zdalo sa jej, že má náskok.

„Položte, prosím vás, svoju nohu na zem, máte
ju privysoko.“

Romana sa ustrašene obzrela.

„Je to vidieť?“

„Asi nie, ale pri jedle sa nekladie noha
druhovi na prirodzenie.“

Položila mu nepríjemnú otázku:

„Nechceli by ste...“ a švihla okom kamsi
bokom.

„Sľúbili ste mi niečo.“

Oči sa jej išli vyočiť.

„Čo?!“

„Že mi nebudete klásť otázky.“

Položila ruku na stôl dlaňou hore. Čakala na
tú jeho. Položil jej do nej nôž. Zovrela ju v päsť i s nožom.

„Keby ste neboli môj šéf, prebodnem vás.“

„Dobrú chuť!“ povedal.

„Z lásky,“ dodala.

„Ja viem.“

Položila príbor.

„Čo mám robiť?“

„Nič. Nechcem vás.“

Romana zosmutnela.

„Ja viem. Prahnete po Kristíne. Tá sa vám
položí aj na stôl v kancelárii.“

„Neprahnem. Ja jem.“

Pokynul jej hlavou, nech sa neokúňa a je.
Odkedy jej čašník položil taniere na stôl, ani sa ich nedotkla.

„Čo nie, však som vás videla.“

„Áno, ale ja na ňu kašlem. Že bola práve
polohou ležmo na mojom stole, to je jej vec. Leží vám v žalúdku?“

„Nenávidím ju!“

„Len pokojne. Chladne vám obed. Nie len že ho
platíte, ešte ho aj nejete.“

„To je zase moja vec...“

Položil si ruku na prsia.

„Prepáčte!“

Pustil sa do múčniku. Čašník pred nich položil
kávy.

„Mohli by ste mi urobiť jednu láskavosť?“

Gabo stuhol, okamžite tušil niečo nekalé.

„Položte mi ruku sem,“ povedala.

Znásilnila mu ruku a položila si ju na
srdce. Cez celý stôl, musela sa k nemu ohnúť bokom.

„Čo cítite?“

Gabo chvíľu skúmal, čo cíti.

„Váš prsník.“

„A čo ešte?“

Sústredil sa.

„Vaše srdce?“

Rozžiarila sa.

„Áno! Mám srdce. Je celé vaše.“

„Tak...“ vytrhol sa jej. „Položili ste mi
srdce do dlane.“

„Áno!“

Pokynul čašníkovi.

„Tak to by sme mali. Vy máte dva obedy, ja
jedno srdce navyše.“

Postavil sa, uklonil sa, uškrnul sa.

„Porúčam sa.“

Čašník pred ňu položil účet.

V ZDRAVOM TELE ZDRAVÝ
PUCH

Podľa najnovších vedeckých poznatkov je jazda autom nebezpečná. Človek
sa môže v aute zabiť! Doteraz sa to celkom naisto nevedelo, o čom
svedčali trvalo preplnené cesty. A tak ľudia prestali jazdiť autami
a chodia pešo. Zrážka dvoch chodcov väčšinou dopadne dobre, niekedy až
príjemne, podľa toho, ktorou časťou tela. Svet sa zjasnil, ľuďom veľmi odľahlo.
Už žiadne nehody, ani jeden mŕtvy!

Vedci aj zistili, že telefonovanie mobilom spôsobuje rezonanciu
s mozgom a varenie neurónov vo vlastnej šťave. Človek bez mozgu
väčšinou nevie rozmýšľať, tak dokiaľ ešte ako-tak myslel, rozhodol sa zahodiť
mobil, a to vrhnutím mobilu o stenu. Ľuďom sa strašne uľavilo od hlúpych
rečí, ktoré by inak museli viesť a konečne mali pokoj.

Mikrovlnné rúry tak isto skončili v kontajneroch a na výrobu
týchto zariadení bola uvalená kliatba za ohrozovanie zdravia občanov. Kliatbu
oficiálne spísalo Združenie pre zdravý život, ktoré si inak dalo za cieľ
predĺžiť život človeka až na úroveň naveky. Teda byť naveky starý.

Fajčenie spôsobuje rakovinu a smrť, to každý vie. Najmä tí, čo
fajčia päťdesiat rokov a viac a sú presvedčení, že majú rakovinu a sú
mŕtvi. Preto ľudia miesto cigarety nosia v ústach zápalku. Je to štýlové,
nič sa tým nepokazí, nestojí to skoro nič a ešte to vyzerá inteligentne.

Vedci aj objavili, že prelievaním etylalkoholu cez gágor vzniká podobná
suspenzia v gágore, ako keby ste tadiaľ liali benzín. No a benzínom
sa predsa nikto nenalieva. Tak sa dnes už ulicami nepotácajú opilci, ale celkom
triezvi ľudia, ktorí nevedia, čo si počať so svojim zdravým telom.

Prostitúcia je tiež v zániku, lebo prostitútky sa rozhodli predĺžiť
si život, a to tak, že nastúpili do manuálnej práce. Robia vo fabrikách,
kde viažu káble do automobilov (stále sa to vyrába, lebo inak by nebolo čo
vyrábať), majú vyvesené ruky (našťastie už nie nohy) a ich život sa
v priemere predĺžil o päť minút. Ich klienti chodia na odber semena
do zdravotníckych zariadení, kde sa chodilo darovať krv. Lebo krv aj tak
netreba, keď sú všetci zdraví, zato semeno áno, lebo treba zaplemeniť ľudstvom
celý vesmír.

Inštitút Maxa Plancka ďalej zistil, že aj život v manželstve je
jedovatý. Nejeden manžel dnes spomína, ako ho žena chcela otráviť jedlom, keďže
umenie variť už tiež zaniklo a tie slovné prestrelky spôsobovali hluchotu
a obézne telá, na ktoré sa nedá dívať, zase slepotu. Teraz žijú muži
a ženy separovane, ako živočích a živočíška a OSN dohliada na
dodržiavanie prímeria.

Zdá sa, že aj televíznym prijímačom odzváňa, lebo sa zistila súvislosť
medzi množstvom prijímaných televíznych relácii a zvýšenou demenciou ich
konzumentov. Tak aby človek načisto neosprostel, rozhodol sa pozerať televízor
z tej druhej strany – je to inteligentnejšie, nešklbe to zrakom
a dokonca televízor netreba ani zapínať, čím sa šetrí aj elektrina.

Ľudstvo sa najnovšie rozhodlo zastaviť globálne otepľovanie. Autá už
dávnejšie vyrábajú rovno do šrotu, aby sa nimi pokiaľ možno nedalo jazdiť, ale
predovšetkým výroba elektriny spaľovaním uhlia sa stala nemodernou. Ľudstvo sa
rozhodlo spaľovať vodík, lebo tak vzniká obyčajná voda. Teraz sa hľadajú
ložiská vodíka po celej Zemeguli, ale vraj najviac je ho vo vesmíre, tak sa
niekoľko dobrodruhov rozhodlo nájsť svoje eldorádo v hlbinách kozmu, len
akosi sa tam nevedia dostať. Niektorí vyliezli až na Mont Everest a odtiaľ
že už len vyskočiť, ale nedopadli dobre. Dopadli zle.

No ale nevadí: Ľudstvo bez elektriny, bez áut, bez tej odpornej
nebezpečnej techniky je teraz zdravšie a bude žiť, eventuálne starnúť,
celé stáročia, ba až naveky vekov. Ešteže vieme, kam chceme dospieť, to je to
hlavné.

JARNÉ VÁNKY Vždy, keď trocha zafúka , sídliskom vzduchom poletujú igelitové sáčiky. Je to vcelku romantické, ako taký karneval: Hurá, je nám veselo! Vyzdobíme si okolie, sáčiky sú na kríkoch, na plote, na bicykli... Len ma trocha zaráža, kde sa tá výzdoba berie, lebo čo mi pamäť siaha, ja som k nej nijako neprispel. Kto to robí? Tajne z okna sledujem kontajnery, kto schválne hádže mimo. Príde chlap, otvorí, švihne to tam a zavrie. Ten nie. Príde žena, tvári sa unavene a urazene, švihne to, kde je otočená a s hnusom odchádza. Tá tiež nie. Potom deti. Áno, deti to robia! Zahadzujú plastové fľaše. Len tak, akoby im vypadli z ruky. Ale kto zahadzuje sáčiky? Nedáva to zmysel. Za bezvetria sú odpadky rozložené rovnomerne, iba pri kontajneroch je ich viac. Len čo však zafúka, akoby sa nakotili! Sú ich tisíce, je ich plný vzduch i nebo. Nejako to súvisí s vetrom. Pátram po tom zlomovom okamihu, keď sa udeje tá zázračná premena. Sledujem deti, mám ďalekohľad. Ide decko, ide, niečím sa napcháva, a zrazu vypustí obal na zem. Čo ho núti zahodiť ten obal? Vlastne nepustí ho na zem, ale do vzduchu. Už nie si môj! Dá mu slobodu, voľnosť. Choď! Ale zároveň akoby cítilo: Obal je nečistý. Treba sa ho zbaviť. Už viem! Je to čistotnosť, hygiena. Deti sú čistotné, preto sa okamžite zbavujú odpadkov. Ale aj tak: Večer je všetko o.k., po sídlisku prevažuje zelená (tráva), ale ráno v nej kvitne početné kvetenstvo z plastov. Akoby v noci priletelo plastové sťahovavé vtáctvo. Už sme tu! A keď zafúka, poletuje vzduchom... Deje sa to v noci. Odfotil som večerné sídlisko a potom ranné sídlisko a rozdiel je jasný. Pribudli sáčiky, plastové fľaše, obaly z pizze a reklamné letáky. A pribudla aj ich konkurencia: fľaše sklené. Niektoré rozbité, pravda, ale to im na kráse neuberá. Takže v noci sa deje ten hlavný prerod. Musel som to zistiť. Vstal som o jednej, natiahol tepláky, zobral techniku (mobilný foťák) a vybral sa do ulíc. Teda do prieduchov medzi panelákmi. Bolo bezvetrie, mesiačik osvetľoval naše strakaté domy, ktoré v noci vyzerajú rovnako šedé a ja som sa ukryl do tône neďaleko podniku, kde mládež holduje všetkému, čo život prináša. Očakával som, že len čo sa rozletia dvere, vychrstnú to von, na trávnik. Ale nie. Stalo sa čosi iné. Myslel som, že to mačka beží, tak som iba zbežne sledoval ten tieň. Zrazu sa zišiel s iným tieňom a vyliezol si naň. Veď hovorím: mačka. Je jar, hormóny pracujú. Ale miesto jačavého vrčania som počul pravidelný piskot, ako keď sa o seba trú dve plastové plochy. A naozaj! Jedna plastová fľaša nadievala tú druhú. Tak to do nej ládovala, akoby šlo o sex! Keď mali po tom, len sa zatrepali, dali si pusu a arrive derci! No toto?! Odfotil som ich. Zdrhli pri silnom svetle blesku. Začal som po nich pátrať. Pod kontajnerom som našiel plastovú fľašu (asi inú), ako sedí na vajciach. Keď som po nej siahol, zavrčala a rafla ma do ruky. Kruci písek, kto to mal vedieť?! Aj inde boli. Všade boli. Po všetkých kríkoch, kontajneroch, pod schodmi alebo len tak, v tráve. Všade, kde ich niekto odhodil. Sedeli na vajciach. Samičky! A samci sa kotúľali kade-tade a zháňali ešte neoplodnené samičky. A potom, asi okolo tretej, sa to začalo liahnuť. Spod každej plastovej fľaše sa vykotilo na svet kvantum igelitových sáčikov! Bielych aj strakatých, všetky možné varianty, ako ich poznáme. A už len čakali na prvý ranný vánok, aby sa mohli rozletieť po sídlisku. Tak takto je to! Až mi tak odľahlo, že ich nemá na svedomí mládež. Potom je všetko v poriadku. Život si našiel svoju novú cestičku, ako skrášliť okolie a nám sa jar bude javiť zase o čosi krajšia.

TAK AKO SA MÁTE?

"Dobrý deň, pani Drobná!"
"Dobrý deň! Ako sa máte?"
Zastavil som sa.
"Ako sa mám? Vážne chcete vedieť, ako sa mám?"
Pani Drobná prikývla.
"Nuž... asi takto: Žena ma nasiera pomerne stereotypne, večne chce
nakupovať niečo, na čo nemáme. Vkuse sa vadíme, k čomu dopomáha každú chvíľu
pokazená nejaká vec, či nefungujúce armatúry, záchod, chladnička, vyrazené
ističe, zaseknuté dvere... také bežné veci. Asi to poznáte, tie šmejdy má každý
doma. Potom, čo ja viem, napríklad deti. Tie má tiež skoro každý. No čo vám
poviem, sedia za počítačom celé dni, zadkom nepohnú, sú lenivé a tupé. Keby v
tom počítači aspoň hľadali užitočné informácie, ale ony hrajú hry, čumia na
you-tube, tajne sledujú porno, potom chlapec trápi karla a dievča masturbuje,
skrátka bežná pubertálna nuda. Stačí? Alebo ste mali na mysli, ako sa mám v
práci? Ujde to. Držím hubu a krok, lebo inak by som vraždil. Dvadsať rokov
makáme za tie isté prachy, čiže de-facto ryjeme držkou zemi, ako spieva
jeden český debil a ani nám to už nepríde, že rozhŕkané mašiny spred éry
slobody a lásky ešte stále akosi fungujú, aj naše ruky a nohy fungujú, hoc
pozadie nám z gatí vykúka a žerieme blivajzy na pomedzí bitúnku a kafilérie.
Zatiaľ to ide, pani Drobná, i keď si netrúfam povedať kam. Potom... ešte vás to
zaujíma? No dobre, takže ešte čo...? Jaj zdravie, na to sa chcete spýtať! No
stojí to za prd. Vercajch už mi nestojí, teda nie že by som nemohol, ale, pani
Drobná, ja nechcem! Verte mi, a to nemám na mysli tú nadávajúcu masu slaniny
doma, ja som frustrovaný aj z kde-akej kočky, lebo nemôžete slintať za niečím,
čo síce vyzerá ako Afrodita na úteku z raja, ale v hlave má prievan a IQ na
úrovni rúre od vysávača. To zráža moje hormóny späť a rachota v práci dáva
zabudnúť, že nosím tam dole aj nejaké prívesky. Aj tak sa už takmer neohnem a
tie pohyby tam a späť som schopný robiť iba za cenu najvyššiu. Kríže, viete?
Áá, kríže, to je naša pesnička, však, keď je mladosť
v prdeli a do hrobu ešte ďaleko. I keď ktovie, možno budeme mať šťastie a za
rohom nás niekto popraví. Vy sa pochváľte, pani Drobná!"
Pani Drobná už hodnú chvíľu načúvala ako v
tranze a zjavne mala v úmysle zutekať, a zároveň hltať klebetný materiál.
Takmer sa rozdvojila, ale nakoniec zvíťazil klebetný pud. S otváraním srdca to
bolo slabšie.
"Však čo sa budem..."
"No mňa ste vyzvali otázkou, ako sa mám. Nech sa páči, vraciam vám
požičané."
"Však dobre..."
"Áno, aj ja. Pokračujte."
Pani Drobná sa chytila typicky ženskej otázky: jej muž.
"Je to starý somár. Už som od neho aj odišla, ale odprosil ma, tak som sa
ja sprostá vrátila."
"Počul som, že vás vyhodil z domu, ale to je skoro to isté."
"Mňa? On? Však bezo mňa by zomrel, a on to veľmi dobre vie! Čo ja som sa
mu gatí naprala, šniclí napražila, čo nocí prebdela, keď bol chorý..."
"Bol ožralý, pani Drobná, to zase nie je to isté."
"Aj keď bol, ničil moje nervy, nie svoje, to ja som obetovala svoje
najlepšie roky pre neho!"
"No veď hej. Viac-menej žijete z jeho platu, takže o čom to je..."
Pani Drobná nejako zistila, že som nestranný, čo
nevyhovuje jej prirodzenej náture byť ľutovaná. Zatvárila sa ako rothweiler a
nemienila so mnou diskutovať. Ja s ňou tiež nie. Iba som odpovedal na jej
otázku, ako sa mám.
"No veď už mi povedzte, ako sa máte, pani Drobná."
"Viete čo?" odvetila. Vedel som presne, čo. "A čo je vás vlastne
do toho?"
"Mňa? Veľké H, pani Drobná, veľké H! Ale to som chcel povedať ja vám hneď
na začiatku, ibaže som, ktovie prečo, bol k vám slušný. Mrzí ma to, verte
mi."
Pani Drobná už to nevydržala a ufujazdila. Teraz neviem, ak sa ma ešte niekto
spýta, ako sa mám, radšej sa urazím ako prvý. Je to vari slušnejšie.

ČO SA DEJE V PRAVEKU

Boli sme na stanovačke v praveku. Jana chcela vidieť, ako to tam
vyzerá, že nemusíme stále do toho Chorvátska. Tak dobre.

Ráno nás budili všakovaké revy. Medvede, vlci, šablozubý tiger, no
paráda! Tešili sme sa, že stretneme nejakých praľudí. Odfotíme, natočíme – bude
to pekná spomienka. Jana si bola umyť zuby v potoku, a hneď chytila
veľkú rybu. Losos, alebo niečo také. Práve sme ju napichávali na palicu, keď
išiel okolo ten pračlovek. Pekne s budzogáňom na pleci.

„Hej, vy čo tu?“

No veru tak! Hovoril po slovensky. Slovenčina
je v skutočnosti veľmi starobylý jazyk. Štúr by sa čudoval.

Ja že však čo, pečieme rybu, to sa nesmie?

„Nejde o to. Z ktorého ste kmeňa?“

Nevedel som, čo mám povedať.

„Ja fandím Slovanu. Ale Jana futbal
neznáša...“

„Sme zo Senice,“ povedala Jana.

„Teší ma,“ povedal ten pračlovek. „Volám sa
Mrdo.“

„Jana.“

Podali si ruky a nasledoval veľmi dôverný
kontakt nosmi.

„Ja som Fero,“ priskočil som jej na pomoc.

Našťastie mi iba stisol ruku. Teda na
nešťastie, lebo akoby som ju dal do zveráka.

„My sme tu taká malá banda. Máme osadu len
toť, za deviatimi horami. Však poďte, ruksaky vám zoberiem.“

Chvíľu sa ešte čudoval, v čom bývame, že
to je dobrý nápad, ten stan, len keby sme použili kože z bizóna, bolo by
lepšie. Zobral nám ruksaky, stan, aj nedopečeného lososa a že zatiaľ si
máme dať taký mazanec, hovoril tomu sušené jelenie, teda suši. Japonci by sa
čudovali...

Išli sme deň a noc. Nakoniec niesol aj nás. Vošli sme sa mu na
chrbát. Po ceste nám všeličo rozprával. Vtipy, rozprávky, cestopisy, klebety.
Oni sú osada Tvrdoňov. Patria do kmeňa Mrdoňov a krajina sa volá Semenica.

„Jéj, skoro ako my – Senica,“ povedal som.

„Kdeže,“ nesúhlasil Mrdo. „Toto je celkom
iné.“

Privítali nás, ako sa patrí. Najprv psi,
potom deti, za nimi ženy a nakoniec, samozrejme, predstavenstvo obce.

„Ja som tu vedúci, teda náčelník,“ podával mi
svalnatú ruku ten prvý v rade. „Ale o nič sa nestarám.“

„Áá, to poznám, u nás je na to starosta.“

„Toto sú poslanci,“ ukázal rad chlapov za ním.
„Posielam ich každé ráno niečo robiť, ale len váľajú šunky.“

„Teší ma, Fero!“

Na konci radu som mal ruku ako onucu. Jana
zase červený nos.

„Ste našimi hosťami.“

Na to sa rozozneli tamtamy, obstali nás chlapi s dlhými vlasmi
a spustili takú prešľapovanú, asi akože tanec. Pochopil som, odkiaľ
pochádza hip-hop.

„Nie, počujte, takto tancujú chromí. Ukážeme
vám,“ ponúkol som sa.

Hrával som trocha v kapele, na basu
a na gitaru. Oni gitaru nemali, tak som si sadol aspoň za bicie.
A spustil som. Jana sa predviedla.

Vlasy jej lietali, nohy jej lietali, prsia jej lietali.

„To čo je?“ kričal na mňa náčelník.

„Rokenrol. Klasika!“

Niektorí sa pridali k nej. Ale za chvíľu
mali jazyky pod bradou. Nohy sa im plietli, nevedeli udržať rytmus.

„No čo je, padavky, poďme!“ kričala na nich
Jana. Je ako divý kôň, keď začuje muziku.

Uznali, že sme dobrí a konečne nás pozvali ku stolu. Teda ku
kamennému stolu, veď sme v dobe kamennej. Priniesli pečeného jeleňa,
pečenú kozu, pečené prasa a pečené gaštany. Jana chcela pečenú sóju,
bachol som ju tým budzogáňom po hlave /symbolicky/, aby vedela, kto je tu pánom
a postrčil som k nej koš plný gaštanov.

„Ale gaštany nemajú dosť bielkovín,
uhlohydrátov, železohydrátov, enzimátov, vitaminátov...“

„Čo to bľaboce tá ženská?“ pýtal sa náčelník

„Nič zvláštne, dám jej po pysku, len dovoľ,
náčelník, aby som vám predviedol, aké my máme obľúbené jedlo,“ chytro som
zahováral.

„Ó,“ dojato odvetil náčelník.

Zobral som panvicu, teda plochý kameň, dal som oheň naplno a na
kameň položil krásne kúsky prasačej krkovice. Keď boli z jednej strany
uňo-ňuňo, obrátil som ich a potrel: horčicou, korením, rýchlosoľou,
obyčajnosoľou a dal to zase na oheň.

„Mäso sa má naložiť deň predtým, ale včerajší
deň je v ťahu,“ povedal som.

„Múdra reč,“ uznal náčelník.

„Chleba nemáte?“

„Čo to?“

Poškrabal som sa... Zázrak obilného zrnka má
ešte len prísť.

„Nevadí, dáme hranolky.“

„Áno, ale to by si musel ísť najprv objaviť
Ameriku a doviezť odtiaľ zemiaky,“ povedala Jana. Niekedy má aj pravdu.

„Tak to zbaštíme s nejakým lístím.“

Praľuďom sa len líca nadúvali a masť im tiekla po brade.

„A čo to je?“ pýtali sa.

„Cigánska pečienka.“

Hneď si ten recept zapísali kamenným písmom na
stenu jaskyne. Archeológovia budú celí bez seba.

„A teraz!“ zaťapkal náčelník. „Ako vážení
hostia musíte prijať trocha rozkoše.“

Z jaskyne vytancovala krásna pračlovečica
v jeleních bikinkách. Oblečená bola v kvetinkách, jej telo sa
skrývalo v pusinkách. Teda vo fliačikoch v tvare bozku. Pre mňa mala
originál svoju pusinku ako ruže kvet. Jana zavrčala.

„No čo je, však vidíš, že to je dar.“

„Keď sa jej dotkneš, kopnem ťa do rozkroku!“

„Správaj sa slušne, sme na návšteve.“

Ženám človek nevysvetlí, čo je to bontón.

Mal som nápad.

„Šéfe, a čo takto...“

Ukázal som bicepsy, tricepsy
a multicepsy, a pri tom ukázal na Janu. Posunková reč platí naprieč
dejinami.

„Jáj! Fiki-fik?“ ukázal náčelník náš posunok
pre súlož. Ja že odkiaľ ho máme.

„Jasné, kámo, urobím jej to v slušnom
štandarde.“

Len to som netušil, že nás budú
povzbudzovať. Aj ju, aj mňa. Ja som si to rozdával s ich krásavicou
a Jana s ich náčelníkom. Za všeobecného veselia a skandovania
rovno tam, medzi dvomi ohňami.

Keď sme sa zas stretli, nemohli sme sa navzájom pozrieť do očí. Oni
zatiaľ robili to isté. Osada Tvrdoňov z kmeňa Mrdoňov. Už aby sme boli
doma, v Semenici. Teda v Senici.

Slávnosť na našu počesť sa skončila až neskoro v noci. Všetci boli
na mol. Aj my. Ten nápoj, čo nám dávali, bola dvanásťka pivo, nepasterizovaná.
Napadlo mi, že by som im mohol poradiť.

Na pamiatku sme im teda prezradili, že keď obilné či jačmenné zrnko
neskvasia do nápoja, ale do vláčneho cesta a upečú tú placku na suchom
kameni, dostanú tak vlastne prvý chlieb. Oni vraj, že škoda obilia, radšej nech
je pivo. No ako sa páli z obilia whiski, to som zamlčal.

„Dovidenia
Rychlý prachy – holka podobná influencerce šuká v lese (Public Agent)
Úžasná šukačka s nádhernou nevlastní ségrou
Nadržená studentka mrdá na prvním Tinder rande

Kluk začne šoustat nevlastní sestru ve spánku!

Report Page