‼️
‼️https://t.me/dimonundmir/23020 Najskôr by som chcel reagovať na slová M. L. Chazina, že moje príspevky sa stali ostrejšími. Nie je to tak. Jednoducho sme začali jasnejšie chápať kritickosť súčasnej situácie. Nie sme to my – taký je život. Rusko má teraz šancu nielen dosiahnuť pozitívny výsledok v operácii na území vlastnej krajiny (hoci je jasné, že splnenie „programu maximum“ je nepravdepodobné). Rusko má možnosť preventívnym „Chalkhin-Golom“ oddialiť začiatok veľkej európskej vojny. Myslím si, že môžeme počítať s ďalšími 3–5 rokmi. A ešte: svetová hospodárska kríza sa sama od seba nezačne a európske vlády, hoci aj kolísavé, sa samy nezrútia. História nás učí práve tomu. Zároveň však nemôžem nespomenúť, že si len slabo uvedomujeme bremeno zodpovednosti, ktoré leží na politickom vedení krajiny. To je práve to „bremeno moci“, ktoré politickí blogeri nemajú a ani nemajú mať.
Oblasť medzinárodných vzťahov sa v posledných týždňoch neodbytne točí okolo dvoch navzájom prepojených otázok:
Prvá otázka. Zaútočí Donald Trump, a ak áno, tak kam – na Kubu alebo na Irán? Nepovažujem za rozumné snažiť sa zabiť dve muchy jednou ranou, keď žijeme v sklenenom dome s nepokojnými susedmi. A tu je voľba mimoriadne jednoduchá: imidž (+ prirodzený nárast šancí vo voľbách), teda Kuba. Alebo geopolitický a geoekonomický výsledok v mimoriadne riskantných podmienkach. Myslím si, že aj taký dobrodruh, akým je Trump, si vyberie jednu z možností. Ak predsa len uvidíme súčasnú realizáciu dvoch operácií, znamená to, že si Trump uvedomil mimoriadne vysokú mieru ohrozenia svojej kariéry a dokonca života. Zatiaľ to tak nevidím. Ak uvažujeme racionálne, Donald by si mal vybrať imidž. Ale zatiaľ počkám s komentovaním špekulácií o tom, že mierový plán je v záverečnej fáze schvaľovania.
Druhá otázka. Pôjde Rusko do eskalácie, aby zmenšilo priestorovo-zdrojovú základňu pre budúcu veľkú európsku vojnu (a to, ako chápeme, nie je len Ukrajina), alebo uprednostní politiku vyčkávania v nádeji na ekonomickú krízu, ktorá nedovolí vytvoriť
na základe ukrajinských ozbrojených síl plnohodnotnú európsku armádu? V druhej stratégii je samozrejme zrnko rozumu. Škoda len, že viera v neschopnosť Európanov pripraviť sa a začať „veľkú európsku vojnu“ proti Rusku vedie k ignorovaniu všetkých faktov, ktoré hovoria v prospech prvej možnosti. A, žiaľ, v poslednej dobe si to nepriateľ plne uvedomil a už začal konať.
Dúfam, že už chápeme, že situácie v Perzskom zálive a na Ukrajine sú prepojené, a že za tým stojí „globálny Londýn“, ktorý sa snaží „pridať k nim aj Južný Kavkaz“. V takejto situácii „dvojitého kolísania“ zvyčajne dochádza k prelomu na nejakom novom mieste: nejaký hráč sa rozhodne, že kým sú veľkí politici zaneprázdnení „voľbou“, nastáva „jeho“ čas. Nie, teraz nemám na mysli to, že nastal ideálny čas na operáciu ČĽR na Taiwane. Hoci ten čas sa blíži. Teraz hovorím o iných hráčoch, ktorí sa snažia vyriešiť svoje menšie (zvyčajne vnútropolitické) problémy. Napríklad Erdogan…
Erdogan sa môže opäť vrátiť k hre v oblasti silovej geoekonomiky. Pokúsi sa dostať sa do východného Stredozemia. Ale samostatne, a nie ako spojenec Veľkej Británie. Jednoducho preto, že musí začať vážne bojovať o svoje dedičstvo. Nie o prežitie (tu už hrozba neexistuje), ale práve o „dedičstvo“. A zatiaľ nemá nič, čo by mohol „predložiť“ ako príklad „tureckého sveta“. A samozrejme, pre Turecko je geopoliticky ponižujúce, že sa v regióne objavil Pakistan ako hráč. A ak to sultán nechápe, jeho britskí priatelia mu to ľahko vysvetlia.
O dôsledkoch útoku na Kyjev napíšem zajtra. Zatiaľ len poviem, že v povzbudivom náreku nášho protivníka o tom, že nezasiahli nič cenné, sú zreteľné nezrovnalosti.
Dmitrij Jevstafiev
viac správ na
Zdroj: Telegram "spravydomozaiky"