ČESKÁ TEEN CIGÁNKA DOSTANE POŘÁDNOU KLÁDU NA CASTINGU
🔞 VŠECHNY INFORMACE KLIKNĚTE ZDE 👈🏻👈🏻👈🏻
ČESKÁ TEEN CIGÁNKA DOSTANE POŘÁDNOU KLÁDU NA CASTINGU
Horoskop
Vedeli ste?
Recepty
Dobré rady
Marek a Dominika, deti Janette Maziniovej. Syn je
Partner Janette Maziniovej sa ako neróm
So „zmenou“ nezaujal, ľudia ho nevolili,
opatrný, veľakrát mi ľudia ublížili.
„Mama mi hovorila, že čím viac sa budem chcieť vyrovnať gadžom, tým budem nešťastnejšia.“
Keď bola školáčka, deti sa jej nechceli dotýkať, aby na nich neostala tmavá farba. Keď sa prisťahovala do Bratislavy, nechceli ju pustiť do paneláka. Dnes pracuje v tíme, ktorý sa stará o budúcnosť mládeže. Janette Maziniová (39).
Odkiaľ pochádzate? Z rómskej kolónie?
Vyrastala som v Novom Meste nad Váhom, ale to až od nejakých desiatich rokov. Dovtedy sme sa sťahovali podľa toho, kde mama s otcom dostali prácu a bývanie.
Na družstve pri kravách a vtedy sme bývali tesne vedľa kravínov. V Moravskom Lieskovom sme mali domček, ktorý mal stenu z dvoch tenkých drevených častí a medzi nimi bolo kukuričné šúpolie. Keď som mala desať, rodičia si kúpili dom v Novom Meste nad Váhom. Neskôr sa mamka presťahovala do bytíka v rómskom gete, Rómov je tam asi 500.
Rómovia sú vnímaní ako problémová skupina. Prečo sú takí?
Vychádza to z chudoby, v ktorej sa narodili. Ak sa niekto ako chudobný narodí a prežíva tak celý život, ťažko sa z toho dostane von.
Tí ľudia však ešte pred 25 rokmi všetci pracovali, mali z čoho žiť.
Za komunistov nemuseli mať vzdelanie, aby mali prácu. Systém nemotivoval ľudí, aby sa viac snažili. Rómovia žili tak, že ak sa dala vziať nejaká pôžička, tak si ju vzali. Pamätám sa, ako sa mama vždy pozerala – ešte mi vychádza z výplaty tridsať korún. Išla do jedinej banky a tam jej povedali, že za tridsaťkorunové mesačné splátky si môže vziať takúto pôžičku. Po roku 1989 prichádzali o prácu, a keďže mali plno pôžičiek, stali sa neplatičmi. Dostali sa do kolotoča, v ktorom je už človeku jedno, čo robí.
Prečo prichádzali po roku 1989 o prácu ako prví práve Rómovia? Asi neboli až takí snaživí pracovníci...
Rómov kopáčov, ktorí kopú kanály, si nemáte problém najať. Ale ak by bola partia Rómov oknárov, ktorých si máte pustiť do bytu, aby vymenili okná, tak pred nimi zatvoríte dvere a zavoláte do oknárskej firmy, aby vám poslali inú partiu. Majitelia mnohých firiem práve z podobných dôvodov radšej Rómov nezamestnajú. To je len malý príklad, aké obmedzené možnosti majú, ak chcú pracovať. Dostali sa do stavu, že rovesníci môjho syna Marka, čiže dvadsaťroční Rómovia, žijú v komunite, v ktorej nikdy nikoho nevideli odchádzať každé ráno do práce.
Hovoríte, že systém nemotivoval vzdelávať sa. Lenže nemotivoval ani bielych, napriek tomu sa bieli snažili o vzdelanie a uplatnenie. Rómovia nie. Prečo?
Museli by sme ísť veľmi do histórie. Veľkosť človeka u Rómov nespočíva v tom, či je hlúpy, alebo múdry, ale či je dobrý, alebo zlý, rozhoduje veľkosť srdca. Schopnosť pomáhať podeliť sa aj s málom.
Marek a Dominika, deti Janette Maziniovej. Syn je vlastný, dcéra adoptovaná.
Predstavte si bieleho, ktorý býva v dedine s rómskou osadou. Nechá si v záhrade hliníkový rebrík a ráno ho tam už nenájde. Asi ten Róm nemá veľké srdce, keď rebrík ukradne.
Treba striktne odlišovať hodnoty Rómov a ich sociálnu situáciu. Chudoba je zákerná vec a ovplyvňuje konanie bez ohľadu na to, akej je národnosti. Boli ste niekedy situácii, že ste sa ráno zobudili a nemali ste dať dieťaťu čo jesť? Ja áno.
Prečo? Ste vzdelaný človek, máte vysokoškolské vzdelanie, mohli ste si nájsť prácu.
Aj som hľadala. A dlho. No nájsť si robotu s farbou tváre, akú mám ja, nie je jednoduché. Bola som sedem rokov nezamestnaná, hoci som absolvovala desiatky pohovorov zamestnania.
Keď ste prišli žiadať o prácu, odmietali vás pre pleť?
Len málokto je taký hlúpy, že vám to otvorene povie, ale aj takí sa našli. V cestovnej kancelárii hľadali sprievodcu do Francúzska. Odovzdala som faxom podklady vo francúzštine, telefonicky sme sa bavili po francúzsky. Povedali mi, aby som na druhý deň prišla podpísať zmluvu. Ráno som vošla do budovy, zahlásila som informátorovi, že idem podpísať zmluvu do zamestnania. Pozrel sa na mňa, povedal, že si mám sadnúť, a začal telefonovať. Čakala som dve hodiny. Nakoniec informátor vyšiel za mnou von a hovorí: „Miesto je obsadené, môžete odísť.“ Deň predtým mi povedali, že miesto je pre mňa a mám prísť. S mojím tmavším ksichtom nemám ľudí ako ovplyvniť, ak ma nenechajú rozprávať, aj keď by som mala desať škôl.
Hocijaké. Išla som aj do obchodu za predavačku, ale vedúci mi povedal, že ak budem chytať chlieb a pečivo do rúk, tak príde o zákazníkov. A to bol obchod, do ktorého som denne chodila nakupovať, poznali ma.
Po skúsenostiach s Rómami sa čudujete, že ľudia hádžu všetkých dokopy a automaticky sa na nich pozerajú krivo?
Je mi jasné, že ľudia sa boja, lebo som zaradená k „nelukratívnej“ etnickej skupine. No neospravedlňuje ich to. Dokážem pochopiť predsudky, ale nedokážem ich akceptovať.
Ide o dlhodobé skúsenosti ľudí. Keď si na Spiši bieli zasadia zemiaky, tak musia spávať na poli s baterkami v rukách, aby im úrodu nevzali Rómovia.
Rozumiem, ale jediné, čo mám spoločné s tými, ktorí na tie zemiaky tajne poľujú, je možno len farba pleti. Odo mňa nikdy nebudete počuť, že by som sa zastávala tých, čo kradnú. Ak budem mať o nich viac informácií, možno dokážem vysvetliť, čo ich k tomu vedie. Ale nemám právo ich ani súdiť, ani obraňovať. Mnoho Slovákov bolo v zahraničí v podobnej situácii. Pamätáte sa, keď sa po revolúcii otvorili hranice a Rakúšania sa báli Slovákov, lebo nejaké skupinky zo Slovenska tam chodili kradnúť? Pamätáte sa, ako sa Slováci bránili proti predsudkom, ako sa urážali? Prišli do Rakúska a báli sa rozprávať po slovensky, začali radšej používať nemčinu alebo angličtinu. Len preto, aby nemuseli vysvetľovať, že neprišli kradnúť alebo zažívať podozrievavé pohľady predavačov v obchode. A cítil sa niektorý zo Slovákov zodpovedný za tých, čo tam chodili kradnúť? Obhajoval ich pred Rakúšanmi? Viete, v minulosti som na Slovensku často radšej používala francúzštinu, len aby som sa mohla cítiť v reštaurácii ako zákazník. Mali by ste vidieť ten rozdiel, ako sa ku mne potom správajú. Je mi z toho zle, aj keď som sa najskôr na takých situáciách bavila.
Napríklad v Prešove som vošla do prázdnej reštaurácie, a keď ma zbadal čašník, stvrdla mu tvár. Okamžite začal roznášať po stoloch ceduľky „Reserve“. Prišiel ku mne, že je všetko obsadené, lebo majú akciu. No ja som skúsila: Excusez moi. Je ne comprends pas. Čiže: Prepáčte, prosím, ale nerozumiem. Chlapík zmäkol a mala som pocit, že sa až klania. Pozbieral ceduľky, usadil ma k stolu, pýtal sa, či hovorím po anglicky. Vravela som, že áno, doniesol jedálny lístok, pýtal sa, čo chcem piť, bol zrazu milý. A potom som si po slovensky objednala kurací šalát.
Zaskočený odišiel, vrátil sa. Hovoril, že som ho prekvapila, vraj si myslel, že patrím k „našim“ Cigánom.
Že hej, patrím. Akurát som musela použiť inú reč, aby ma obslúžil. To sú príhody, ktoré sa stávajú často, najmä mimo Bratislavy. Prídem do hypermarketu a zrazu mám za chrbtom sliediča. Zaplatím, prejdem za pokladňu a tam ma kontrolujú, musím vyložiť tašky. Jedna pani raz mala pocit, že som sa priveľmi dlho zdržiavala pri výklade s mobilmi, tak ma prešacovali. Som vraj príliš „potenciálna“ a jediné, čo na to upozorňuje, je farba pleti. Nechodím ani špinavá, ani dotrhaná, ani smradľavá.
Chodili ste do základnej školy s bielymi?
Takmer výlučne s bielymi. Nechceli sa so mnou kamarátiť, hovorili, že som tmavá preto, že sa neumývam. Nechceli sa ma dotknúť, lebo si mysleli, že farba na nich zostane. Vysypávali mi na zem zošity, či z tašky nevylezie nejaký hmyz. Keď sa ma náhodou museli dotknúť alebo sadnúť si vedľa mňa, tak sa cez prestávky drhli mydlom pri umývadle. Dopadla som tak, že som sa doma ako dieťa chcela vybieliť, aby som sa zaradila medzi nich.
Chcela som si vybieliť pokožku, drhla som si telo solvinou, soľou, drôtenkou. Keď to začalo štípať, mala som pocit, že už to účinkuje a beliem. Tak som sa drhla ešte viac. Chcela som zapadnúť medzi bielych, aby všetci videli, že s ostatnými Rómami nemám nič spoločné. Skončila som v nemocnici, lebo som si „bielením“ privodila ekzém. Ono je to tak, že keď mladý človek vyrastá v rómskej komunite, nevníma, že je tam niečo zlé. Všetko sa mu zdá prirodzené a správne, lebo nič iné nepozná. Zuby som si začala umývať až ako štrnásťročná, aj to len vďaka gadžovskej spolužiačke. U nás to nikto nerobil. Vedela som, čo sú zubná kefka a pasta, ale ak nevidíte, že niečo používa okolie, tak nemáte dôvod používať to ani vy.
Keď som pochopila, že moja pokožka tmavá zostane a ja s tým nič neurobím. Bielenie som nahradila ostrihaním vlasov – naivne som si myslela, že toto možno pomôže zmeniť názor spolužiakov, že špina ide z vlasov.
V mnohých dedinách, kde je rómska osada, majú učitelia aj bieli žiaci strašidelné skúsenosti s rómskymi žiakmi. Sú dediny, kde už bieli nechcú dávať do školy svoje deti a vozia ich inam...
Pre gadža je veľmi ťažké predstaviť si, čo má už sedemročné rómske decko za sebou. Zvyčajne žiadne pozitívne skúsenosti s „bielym svetom“, tak ako nemajú gadžovia veľa pozitívnych skúseností s Rómami. Budete sa k niekomu správať príjemne, ak ste o ňom nikdy nič dobré nepočuli? Malý sedemročný Róm má pocit nespravodlivosti a vo svojej sebaľútosti sa snaží dať vehementne najavo, že môže ešte niekomu nahnať strach, a aspoň niekedy zažiť pocit, že má prevahu. Rómske deti nie sú argumentačne zdatné, a preto veľa konfliktov riešia silou. Rómsky jazyk je slovnou zásobou chudobný, má necelú tisícku základných slov. Deti, ktorých materinským jazykom je rómčina, vedia slovenčinu len v takom rozsahu, v akom používajú materinský jazyk. Pôvodná rómčina nepozná slová ako strom, jabloň, budúcnosť. Pri jednoduchosti myslenia a nesčítanosti nemajú dostatočne vyvinuté abstraktné myslenie.
Keby som nemala šťastie na učiteľku, tak po mesiaci v škole ma tam nedostane nikto. Bolo strašné, keď mi hádzali spolužiaci chlieb na zem ako psovi, že zjedz. Učiteľka mi raz povedala, aby som dokazovala svoju prevahu nad nimi školskými výsledkami. Tak som sa učila ako blázon. Vtedy som mala pocit, že doplácam na všetkých Cigánov, ktorí robia zle. Ľutovala som sa. Až na gymnáziu ma spolužiaci začali brať normálne. Nejde mi o to, aby gadžovia otvárali náruč a snažili sa všetkým Rómom pomáhať, ale aby vytvorili priestor pre snaživých. Keby som nemala šťastie na gadžov, tak dnes nemám vysokú školu, zamestnanie, adoptované dieťa. Sedela by som v našom gete a okolo mňa by behalo niekoľko detí.
Váš prvý manžel bol Róm. Čo bol zač?
Domov som chodila s knihami, lebo učiteľka hovorila, že čím viac prečítam, tým väčší človek budem. Zapisovala som si prečítané knihy a ako pätnásťročná som skončila pri 575. titule. Bola som každú voľnú chvíľu zašitá v knihách, takže ešte osemnásťročná som bola panna, čo je v našej komunite mimoriadne čudné. A vtedy ma zaujal chlapec, ktorý bol iný ako ostatní cigánski chalani. Mal krásnu čistú slovenčinu, gadžovský pohľad na svet. Ako ťažký diabetik od jedenástich rokov vyrastal medzi gadžami v internátnej škole v Bratislave. Dali sme sa dokopy, v devätnástich sa nám narodil syn. Zdedil ťažkú cukrovku po otcovi a od troch mesiacov som mu pichala inzulín, takže som sa bála ďalšieho dieťaťa. Keď mal syn šesť rokov, adoptovali sme dievčatko. Po trinástich rokoch sa náš vzťah skončil.
Mala som pocit, že zakrpatievam. Chcela som mať sociálne kontakty a on to nechápal. Chodila som na vysokú školu, chcela som sa s ním rozprávať, čo sme preberali, lenže naše rozhovory boli čoraz jednoduchšie. Keď som mu chcela rozprávať, čo robíme v škole, pozeral sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril: Na čo sa hráš? Do toho žiarlivostné scény, vzťah začal byť guľou na nohe, navzájom sme trpeli.
Dnes máte partnera Dalibora, gadža, s ktorým čakáte dieťa. Čo naňho hovorila vaša rodina?
Asi po piatich týždňoch vzťahu ma raz viezol k našim do Nového Mesta nad Váhom. Pripravovala som ho, že sa do miestnosti navalí rodina, bude hluk, krik. Usadil sa na rohovú lavicu, moje tetky a mamka ho obkolesili, začali páliť otázky z jednej strany na druhú a nestačil odpovedať. Moja mama hneď začala – a čo svadba? Svadba nebola dodnes, moja najbližšia rodina sa nakoniec vyrovnala s tým, že som iná a nejde všetko tak, ako očakávajú.
Partner Janette Maziniovej sa ako neróm zozačiatku trápil predsudkami okolia.
Nechápu moje priority. Keď som ako dievča prišla domov šťastná, lebo som na gymnáziu zmaturovala s vyznamenaním, mama si vysvedčenie pozrela a hovorí: „Hm. A si hladná?“ Mama bola niekedy smutná, lebo mi hovorila, že čím viac sa budem chcieť vyrovnať gadžom, tým budem nešťastnejšia. Mala pravdu, stále je niečo, čím sa im nevyrovnám, a to je tá farba pleti. Mám pocit, že už nie som zaradená ani medzi Rómov, ani medzi gadžov. Ale už som s tým vyrovnaná. Dokonca mám z toho benefit, lebo dokážem s nadhľadom vnímať oba svety. Každý z nich má vo mne svoj kus miesta.
Rodina vášho priateľa znáša, že má za partnerku Cigánku?
S jeho rodičmi som sa prvýkrát videla po štyroch rokoch nášho vzťahu. Nechceli prijať, že má Cigánku.
Dokážem ich pochopiť, ja rozvedená Cigánka s dvomi deťmi, on slobodný, bez záväzkov... So slušnými Rómami sa skoro vôbec nestretli, mali len negatívne skúsenosti. Zlom nastal asi potom, ako čítali moje články, nazreli viac do môjho sveta, a videli, že je mnoho gadžov, ktorí ma plne akceptujú. Postupne začali Daliborovi hovoriť, aby ma priviezol, ale to už som nechcela ja. Nevidela som dôvod, aby sme sa po toľkých rokoch zrazu začali stretávať. Nechýbali mi.
Išli sme zo silvestrovskej chaty a Daliborova mama volala, či sa nezastavíme aspoň na kávu. Dalibor sa na mňa pozrel: „Ideš k našim na kávu?“ Neviem, čo do mňa vošlo, a odvetila som: „No... Ale iba na kávu.“ Keď sme prekročili ich dvere, vyzerali šťastní, no cítila som, že sa trochu hanbia. Akoby vedeli, že urobili niečo nefér a chcú to napraviť. Ja som minulosť neotvárala, brala som stretnutie ako bod nula a po desiatich minútach som sa cítila ako doma. Odvtedy sa teším na každú návštevu u nich. Teraz riešia bábätko, ktoré čakáme. Boja sa, že ak sa narodí tmavšie, tak ich vnúča bude musieť prekonávať predsudky v „bielom svete“.
Vaši rodičia sa stretli s rodičmi vášho partnera?
Nie, ide o tak rozdielne svety a sociálne vrstvy, že si neviem predstaviť komunikáciu medzi nimi.
Máte skoro dvadsaťročného syna a pätnásťročnú adoptovanú dcéru. Syn pracuje?
Je čerstvý maturant, a hoci sa mu podarilo nájsť dobrú prácu v telekomunikačnej firme, musel pre chorobu odísť. Dvadsať rokov cukrovky si vyžiadalo svoju daň, znižuje sa mu citlivosť na nohách. Pred štyrmi mesiacmi sa dostal do vážnej ketoacidózy, bol v kritickom stave a nevyzeralo to dobre. Teraz behá od lekára k lekárovi, ale verím, že bude dobre. Dcéra je na športovom gymnáziu, hrá volejbal.
Aha, narážate na mojich 152 centimetrov (smiech). V tomto mala šťastie – keďže je adoptovaná, nie je „vysoká“ po mne.
Pracujete v Iuvente, čo je organizácia ministerstva školstva. Čo robíte?
Som vedúca oddelenia rozvoja práce s mládežou. Venujeme sa tomu, aby mladí ľudia mali čo najviac príležitostí rozvíjať sa.
Ste v tíme, ktorý rieši, čo ďalej so slovenskou mládežou?
Áno, hlavné témy sú neformálne vzdelávanie a rozvoj práce s mládežou, čo súvisí aj s európskou legislatívou. Robia sa výskumy o mládeži, vzdelávania, zaujímavé projekty, ako pri mládeži rozvíjať dôležité kompetencie.
Keď je Róm vzdelaný, zamestnaný a žije štandardným životom, mnohí bieli sa naňho pozerajú ako na vzácne zvieratko a niečo výnimočné. Cítite to aj vy?
Nie, na mňa pozerajú ako na zvieratko skôr vtedy, keď zistia, že nepracujem na rómskych témach. Prekáža mi, že keď prídem na seminár alebo niekoho školiť, začnú mi hovoriť – ale toto nie je tréning pre Rómov. Ja im poviem – no nie je, prečo si myslíte, že by mal byť? Vtedy tí ľudia pochopia, čo povedali, a stretnú sa zoči-voči svojmu stereotypu, podľa ktorého môže Róm robiť len s rómskymi témami. Stalo sa, že som išla školiť učiteľov, a keď som vošla do miestnosti, tri učiteľky hneď vstali. Odišli s tým, že ich nebude školiť nejaká Cigánka.
Pracovali ste aj s rómskou komunitou. Prečo to už nerobíte?
Vyhorela som. Šesť-sedem rokov je maximum, čo človek dokáže dať tejto komunite. Problémy sú také ťažké, že ubíjajú. Mala som skupinu 26 mladých ľudí a pýtala sa ich, kam po škole. Pozerali sa na mňa, čo od nich chcem, že pôjdu na sociálku. S nimi som pracovala denne. Ich rodičov sme museli dostať do úzkych, aby nám podpísali papiere na strednú školu. Nevideli dôvod, povedali mi – načo ich dám do školy, keď aj tak robotu nedostanú. Keď videli, že som bola sedem rokov nezamestnaná, vyhodili mi na oči – no vidíš, na čo ti je škola, keď si pre gadžov iba handra. Nechápali, že škola dala viac mne, že som dokázala intelektuálne vyrásť. Nakoniec išli všetci z tej skupiny na stredné školy a dvaja z nich už skončili vysokú. Vtedy som pochopila, že keď niekto s tými mladými pracuje, tak šanca je. No chce to stále novú krv a nové nápady. Naši si na pomoc veľmi rýchlo zvyknú a časom to berú ako samozrejmosť.
Prisťahovali ste sa kvôli práci do Bratislavy a neskôr ste si kúpili byt v Petržalke. Cítili ste odpor od susedov v paneláku?
Áno, na začiatku. Kúpili sme byt od staršieho pána, ktorý v ňom nechal nejaké staré veci, a bolo treba čo-to prerobiť. Tak mi prišla pomôcť rodina. V jednom z prvých dní, keď sme prerábali a vypratávali, sa v paneláku práve začala schôdza majiteľov bytov. Predstavte si skupinu zaprášených Cigánov, ako kráčajú za sebou po chodbe cez vestibul plný prekvapených a zarazených gadžov, a nesú tašky so starými závesmi a záclonami. Začali byť nepríjemní, otvárali dvere, aby sme vypadli, vyhadzovali nás. Otočila som sa, že ja tu bývam. Zalomili rukami. Problémy pokračovali, párkrát som musela ukazovať kľúče, že tam skutočne bývam a právom sa nachádzam vo výťahu. Podobné veci sa stávali aj synovi. Po dvoch rokoch už problémy nemáme. Ľudia pochopili, že sme normálna rodinka, a čudne sa pozrú len vtedy, ak k nám raz za polrok príde na návštevu moja rodina.
So „zmenou“ nezaujal, ľudia ho nevolili, ale Janette Maziniovú pobavil.
Rómovia rozprávajú zvláštnym prízvukom, akoby mali upchatý nos. Keď Róm rozpráva čistou slovenčinou ako vy, má asi na polovicu vyhraté...
Vyhraté má iba vtedy, ak mu dajú šancu prehovoriť. Aby som presvedčila susedov, že sme normálna rodina, tak som používala fintu. Čakala som pred výťahom, kým niekto príde, a išla som s ním hore. Vo výťahu som sa s ním rozprávala a niekedy som nahodila aj témy, pri ktorých pozerali, že načo im to hovorím. Cítila som potrebu ukázať im, že sme normálni. Človek má strach vtedy, keď niečo nepozná. Ale keď dá priestor na spoznanie, potom si buď potvrdí svoj názor, alebo vyvráti. Lenže získať priestor je pre Cigána najťažšie, má problém, aby dostal možnosť sa vôbec porozprávať s gadžom. Koľkokrát som prišla domov a hovorila Daliborovi: Čo ešte mám urobiť pre to, aby ľudia pochopili, že som normálna?
Prečo teda rozprávajú Rómovia takým čudným prízvukom a nesnažia sa hovoriť čistou slovenčinou?
V rómčine máme hlásky čh, kh, th, ph. Nahlas ich nedokážete povedať prirodzene bez toho, aby ste nepotlačili hlas dolu. Vtedy sa objavia hlbší tón a iný akcent. Tie potom prenášajú do slovenčiny. Moja učiteľka vravievala mojej mame – ak chcete, aby vaša dcéra rozprávala čisto po slovensky, naučte ju rozumieť po cigánsky, ale zakážte jej tak hovoriť. Tak mamka hovorila po cigánsky, ja som odpovedala po slovensky.
Pred mesiacom vám vyšla kniha, ktorá sa volá Cigánka. Prečo ste ju napísali?
Najskôr som písala články na svojom blogu. Videla som, že veľa ľudí z gadžovského sveta by chcelo vedieť, ako funguje rómska komunita vnútri.
Prečo sa volá Cigánka? Prečo nie Rómka?
Vyrastala som za „totáča“ a vtedy pre mňa slovo Cigán nemalo negatívny podtón. Ako dieťa som ho vnímala skôr pozitívne – okolo seba som častejšie počúvala spojenie – šikovná Cigánočka, milá
Šukání kurvy
CZECH STREETS - MICHAELA
Lesbické video s bičováním